Vyzliekam si uniformu. Som nahá.Vystavujem svoj stud ľahostjným pohľadom ako monštranciu.
- Ako sa volám?
Neodpovedajú.- Kto som?
- Teraz si už nikto -odpovedajú.
- Akoto?
- Lebo si nahá.
Čo mám robiť?Je mi zima,je strašidelná zima.
- Dobrý deň slečna? Prečo tu stojíte nahá? Ako sa voláte?
Ticho.
- Nehanbíte sa ani trochu?
Neodpovedám.
- Kde máte nejáke oblečenie?
- Žiadne namám.
- Kde bývate?
- Prepáčte, nespomínam si.
- Tak pôjdete s nami.
- Kam? - pýtam sa.
- Niekam, kde vám pomôžu.No poďte, nastúpte si prosím vás.
- Viete čo, ja sa radšej pôjdem skovať do tamtoho lesa a niečo vymyslím.
- No nebuďte hlúpa, čo by ste vymýšľali, poďte pekne s nami a nerobte hlúposti.
Nastupujem,odchádzame.Navliekajú mi uniformu,čisto vypratá,biela,predtým používaná, je mi teplúčko.
- Ďakujem, ste milá - zdravotná sestra mi pomáha s oblikaním.
- No a toto si zoberte bude sa vám ľahšie zaspávať.
- Nie ďakujem.
- Len si to pekne zoberte, otvorte ústa, no tak otvorte papuľu.
Zaspávam a samota spolu s prázdnotou mi robia spoločnosť.