Tak napríklad včera. 22:30, posledný autobus z mesta ma vyhodil na zastávke. V dedinke ma vítal spev vychádzajúci z krčmy od zastávky vzdialenej pár metrov. Najkratšia cesta domov je ísť popri krčme, ale je tam veľké riziko, že ulička popri nej bude nechutne smrdieť močom opilcov, bude sa v nej nachádzať niekoľko grciek, alebo tam bude nejaký neukojený úchyl. Pravdu povediac v našej dedine je takých dosť, a niekoľkí sú už umiestnení v liečebniach. Cestičkou som prešla, bola výnimočne nepoškvrnená. Niekoľko metrov za krčmou je bar „INA“, ten už dlho nefunguje tak ako kedysi, povráva sa, že upadať začal potom, čo si ho začal všímať daňový úrad. Rýchlim krokom som sa ponáhľala domov, keď spoza zákruty vyletel človek na bicykli. Za ním utekal vysoký chlap. Chlap nohou skopol človeka z bicykla a začal doňho kopať, človiečik ponížene prosil o odpustenie, ale chlap kopal a nadával. Nevedela som, čo robiť. Chvíľu som mala nutkanie zakročiť, ale nakoniec som pridala do kroku, taký som ja Hrdina.
Alebo inokedy. Vykračujem si do kostola, 10minút po začiatku omše, ktorá začína 10:30. Slnko svietilo, pekný deň. Na uliciach nikoho, pretože všetci už boli v kostole. Bola som takmer pred bránou kostola, keď som si všimla chalana, starého asi ako ja, v rukách držal pištoľ. Nezdalo sa mi to reálne, aby si niekto vykračoval len tak so zbraňou v ruke, tak som zaostrila a ono to naozaj bola pištoľ. Opäť patová situácia, zavolať políciu , alebo sa poponáhľať do kostola a...Stála som pri kostole a načúvala , či nezaznie výstrel, chvalabohu nie.
Inokedy, keď sa prechádzam so psom po dedine počuť z domov nechutné ponižovanie a nadávky adresované ženám od ich opitých mužov. Môj sused má tretiu ženu a susedka z druhej strany je alkoholička.
Dedina nie je tým čím možno bývala, teda nepoškvrneným útočiskom pred civilizáciou. Je plná skrachovaných ľudí, ktorí chceli v živote niečo dokázať, ale nevedeli ako alebo sa im už proste nechce.